Ako viesť deti k samostatnosti

"Mami, ja to urobím!", to je jedna z najkrajších viet, ktoré rady počúvajú nielen mamy. Ako ju však dosiahnuť? Čo môžeme ako rodičia urobiť, aby naše dieťa zvládlo základné situácie samo? Ako ho môžeme viesť k základnej ľudskej zručnosti, ktorú v živote určite ocení? Pripravili sme pre vás praktický návod Skibi, ako na to naše deti pripraviť.

1. Žiadny stres

Úvodné pravidlo vás upokojí - určite ste nezaspali, nič ste nezmeškali, nezačnete neskoro. Ak vás teraz trápi, ako dlho trvá, kým si vaše dieťa v škôlke obuje topánky, a že mu často musíte pomáhať s ich obúvaním, je to v poriadku. Verte nám, že ho nebudete obúvať, kým nebude dospelé. Je to iné - dnes mu dávate istotu, a čím bezpečnejšie sa vaša dcéra alebo syn cítia v ranom detstve, tým istejšie sa postavia na vlastné nohy.

2. Ani Anička, ani Jožko

Ďalšia zlatá rada, ktorú ste už určite mnohokrát počuli, ale my si ju vám napriek tomu dovolíme pripomenúť, je – neporovnávajte deti. Neporovnávajte ich s kamarátmi, so susedmi, ani so súrodencami. Nech je to akokoľvek ťažké, rešpektujme, že každé dieťa dozrieva individuálne a buďme trpezlivými rodičmi. Odporúčame vám mlčky prejsť nevyžiadané porovnávania starých rodičov aj svokry. Ale predovšetkým – vy dajte svojim deťom čas dozrieť, až potom budú skvelé a silné.

3. Čo je a čo nie je

Ak chceme naše deti viesť k samostatnosti, musíme si uvedomiť, že to nie je to isté, ako keby sme ich chceli viesť k úplnej dokonalosti. Niektoré deti sa celkom skoro príma samy najedia, niektoré malé slečny sú hviezdy pri výmene šatníka, iní malí džentlmeni sú zas páni situácie, ak majú opraviť nefunkčné autíčko, koľaje či závoru.
Čo tým chceme povedať? Rozmyslime si ako rodičia, čo je pre nás dôležité a čo dôležité nie je. Niektoré staršie deti sa vedia skvele zorientovať v obchode s potravinami, iné samy cestujú verejnou dopravou. Chváľme ich a podporujme v tom, čo im pekne ide a zbytočne sa nenervujme opakom.

4. Tadiaľ vedie cesta

Ak si vieme definovať, čo je pre nás podstatné a čo chceme u detí dosiahnuť, potom je na mieste tréning. Chceme dieťa na druhom stupni základnej školy pripraviť na to, že bude cestovať samo? Potom s ním najprv

1. prejdite cestu spoločne,
2. v druhom kole ho môže sprevádzať starší súrodenec či kamarát,
3. potom pôjde raz samo vo vami určený čas
4. a vo finále si bude musieť nájsť aj vlastný spoj.

Skrátka postupne preňho ako rodičia vytvárame situáciu náročnejšiu a reálnejšiu, až to deti dokážu krásne samy – bez našej pomoci. Za cenu vlastného nepohodlia, pokusov aj omylov. Pretože len tak sa človek učí a buduje si vlastnú sebadôveru.

5. Tadiaľ cesta nevedie

Predchádzajúce odporúčanie ale neznamená, že ak sa rodičia pre niečo rozhodneme, vždy to na strane detí prinesie úspech. Aj tu sa môžeme pomýliť – zle zvolenou témou školskej práce, nevhodne vybraným krúžkom alebo aj nevhodným typom školy. Psychológovia a pedagógovia v takýchto situáciách radia na deti netlačiť. Násilné donucovanie totiž nevedie k úspechu, ale naopak často k zneisteniu aj v tom, čo už naše dieťa vie.

6. Jablko nie je ďaleko od stromu

Že sme vám zatiaľ veľmi nepomohli? Alebo naopak viac zneistili? Vôbec nie – pretože my vám, milí rodičia, naprosto veríme. A vy si verte tiež. Nikto nepozná vaše dieťa lepšie než vy. Nikto s ním netrávi toľko času, nikto nečíta v jeho emóciách a prežívaní citlivejšie. A preto ste to práve vy, kto spozná, či sa spoločne posúvate správnym smerom.

7. Žiadny vrtuľník, prosím

Ten obrat ste už, tušíme, počuli – helikoptérové matky. Také maminky, ktoré svoje deti neustále kontrolujú, úkolujú, dávajú im pokyny, a naopak nedávajú žiadny priestor pre samostatnosť. „Tu si sadni, Matúško, nie tak blízko, trošku ďalej, tú bábovku si nepožičiavaj, vezmi si túto, tento piesok neber, viackrát poklep lopatkou!“
Niekedy sú materskými pokynmi celé pieskoviská plné, ale či chudák Matúš nezvládne vyklopiť bábovku sám? Isteže zvládne. Spontánne, prirodzene, intuitívne. A aby sa presne tak mohlo naše dieťa skutočne správať, my mu na to musíme dať priestor, jeho pole pôsobnosti – doslova aj prenesene – je to jeho pieskovisko.

8. Som tu pre teba

A ak skutočne svojim deťom ponúkneme voľné pole pôsobnosti a ony sa samy začnú rozhodovať, vyberať si a voliť, naša správna úloha je v tej chvíli byť im oporou a veriť im. Desíte sa, ako bude vyzerať vaša kuchyňa potom, čo v nej dieťa samo pripraví jogurt s müsli a ovocím? Pre vaše obavy z neporiadku tu teraz ale nie je miesto, vy ste tu od toho, aby ste podporili malého šéfkuchára. Chytáte sa za hlavu nad pokrčenými kúskami oblečenia? Kdeže, vy teraz oceňte, že sa šiestak sám zbalil na školský výlet a ešte svoje kúsky outfitu tak natlačil na dno ruksaku, že mu dve tretiny priestoru zostali na desiaty a dobroty.

Podčiarknuté a sčítané – napriek tomu, že je to nesporne náročné, nepremeškajte správny okamih detskej samostatnosti, nevmiešavajte do toho vlastné obavy, len svoje dieťa podporujte, dodávajte mu ďalšiu guráž a náležite ho oceňte. Dôverujte mu – potom budete pozerať, ako im to v živote pekne ide.

9. Príčina a následok

Tvorba podporného prostredia však neznamená, že svoje deti necháme konať, bez toho aby si uvedomovali dôsledky svojho konania. Špinavá kuchynská linka aj pokrčené tričká sú jednoducho realita, a potom je miesto na zodpovednú otázku: „Čo s tým urobíš?“ Pracovnú plochu v kuchyni možno utrieť, na horách sa na fazónu zase až tak nehľadí. Keď sa dieťa pri vlastnej tvorbe v lese poreže, nabudúce si dá pozor. Rovnako tak keď spadne, zablúdi alebo si doma zabudne mikinu. To sú dôsledky ich konania, o ktorých deti musia vedieť. Vedieme ich predsa k samostatnosti, nie k našej hyperprotektívnosti.

10. A vy ste tu tiež

Bez ohľadu na to, koľko vzdelávacích kníh o výchove detí ste prečítali a koľko workshopov a seminárov na túto tému ste absolvovali, vždy pamätajte, že ste tu aj vy. Ste rodičmi budúcich samostatných detí, ale aj vy si zaslúžite svoj priestor, zaslúžite si podporu, pomoc a možnosť robiť chyby. A my vám na vašej spoločnej ceste k samostatnosti držíme palce.